Vždy som obdivoval miništrantov a túžil som, aby som aj ja raz mohol asistovať kňazovi. Mali sme prísneho farára a dostať sa k nemu bolo veľmi ťažké. Odvážil som sa a zašiel som za ním, že chcem miništrovať. On sa pozrel na mňa, potľapkal ma po pleci a bol som prijatý. Vtedy som ešte nevedel, aká rivalita je medzi miništrantmi. Spočiatku som bol len pomocný, no všímal som si aké bitky zvádzajú moji rovestníci o rolu hlavného. Niekedy lietali aj päste. Všetko som dôkladne pozoroval a postupne som sa stal hlavným miništrantom. Cítil som sa veľmi dôležitý, asistoval som pri omši, zvonil, nalieval do kalicha víno, vodu... Občas za oltárom som aj oblizol, ako chutí omšové víno, no len trochu - pán farár by bol hneď zistil, že je odpité.
Pánko bol už starý, a preto mu poslali na výpomoc kaplána. Bol správny, organizoval vedomostné súťaže o cirkvi, premietal filmy a pritiahol do kostola veľa mladých. Nás miništrantov zobral za odmenu do raja. Bol to iba Slovenský raj, no trojdňová stanovačka bola úžasná. Veľmi sme si s ním rozumeli, no čoskoro ho od nás odvelili a dodnes neviem, kde je.
Po ňom prišlo viac farárov, niektorí boli lepší, iní horší /samozrejme len z môjho pohľadu/. Nedá mi však nespomenúť jedného úžasného kňaza, ktorému miništroval môj syn. Mal veľa nápadov, cieľov, rekonštruoval, budoval... Bol zanietený športovec, tak som ho zobral na tréning futbalistov. Cez prestávku sa ma mladší kamarát opýtal, kto je ten nový chlapík. Povedal som mu, že je to náš farár. Mali by ste vidieť druhý polčas - nepadla ani jedna nadávka. Mal som ho veľmi rád, no odišiel - zahynul pri leteckej havárii.
Keď som v kostole, stále prežívam život miništranta. Boli to krásne časy...