Žijem na podhorí Nízkych Tatier, kde sú medvede takmer každodenná téma. Hovoria o nich lesní robotníci, hubári, poľovníci aj ľudia z dediny. Všetci hovoria o nich s rešpektom. Hoci napadnutie človeka nie je každodennou záležitosťou, poznám veľa prípadov keď medveď útočil. Rozbíjanie úľov a roztrhanie oviec je v týchto končinách bežné.
Prvýkrát som sa s medveďom stretol v cirkuse. Po dedinách chodil Cirkus bratov Šimkovcov a jedna z ich atrakcií bol súboj s medveďom. Bolo to vzrušujúce a jeden chlap - volali ho Cilo - ho takmer porazil. Súboj prerušili, lebo medveď nemohol prehrať. Cilo dostal sto korún.
Často sa túlam po lese a veľakrát som našiel medvedí trus, z ktorého sa ešte parilo. To je dôkaz, že pred pár minútami tam bol medveď. Nevidel som ho, lebo ma asi zacítil. Zdalo sa mi však, že ma z blízkej húštiny sleduje.
V jedno jesenné popoludnie som bol v lese. Chcel som nazrieť do mladiny, či tam nebudú nejaké hríby. Keď som bol asi desať metrov od stromov, nastal rachot a z húštia vybehol medveď. Preletel pár metrov popri mne a skôr ako som sa spamätal, už ho nebolo. Zacítil ma dosť zavčasu a zľakol sa ma viac, ako ja jeho.
Zaujal ma príbeh pána Gejdoša z Liptovských Sliačov. Celý život zasvätil hore, mal ju rád a pracoval tam. V jeden letný deň bol so ženami vyžínať a keď sa vracali domov, zaútočil naňho medveď. Ženy sa rozutekali a on bojoval so šelmou. Medveď mu pohrýzol a poškriabal tvár a mal obrovské šťastie, že prežil.
Medveď napadol lesných robotníkov, hubárov, poľovníkov, či turistov. My ho chránime - no pred kým. Nemali by sme sa chrániť my?
